Previous Next
Jaromír Šavrda demytizovaný PETRA LOUČOVÁ V roce 2018 uplynulo třicet let od nečekaného úmrtí ostravského novináře, básníka, prozaika a disidenta...
Na obranu fanfikce STEFAN SEGI Pojetí akademického psaní o populární kultuře jako obrany má dlouhou tradici, která často více než o populární...
Básně, věci a básně o věcech JIŘÍ JELÍNEK Ve dnech 30. 1. až 2. 2. 2019 se v prostorách Filozofické fakulty Karlovy Univerzity v Praze konala...

JOZEF TANZER

Primerané posúdenie práce 41 autorov a autoriek, z toho mnohých popredných odborníkov a odborníčok v oblasti germanobohemistických štúdií, by si dozaista vyžadovalo zostavenie viacčlenného recenzentského tímu, ktorý by sa tejto úlohy ujal s obdobnou erudíciou, systematicky by ocenil prednosti tejto rukoväti, upozornil na rôzne možné doplnenia či ponúkol alternatívne cesty. Recenzia jedného autora, žiaľ, nedokáže ponúknuť viac ako zopár fragmentárnych, subjektívne motivovaných postrehov.
Hneď názov rukoväti vyvoláva otázku, prečo zostavovatelia uprednostnili pojem nemecká literatúra (deutsche Literatur), bežne spájaný väčšmi s nemeckým (národným) literárnym kánonom, pred neutrálnym označením nemeckojazyčná literatúra (deutschsprachige Literatur), ktorý nemá národné konotácie a v extramurálnej germanistike sa často používa na označenie po nemecky napísanej literatúry mimo územia dnešného či historického Nemecka, či už v Rumunsku, v Maďarsku, na Slovensku alebo v Poľsku. M. Weinberg toto rozhodnutie vysvetľuje ako istý kompromis zachovať aj napriek celkom novému koncepčnému prístupu zaužívanú „značku“ pražskej nemeckej literatúry (Prager deutsche Literatur), čomu z istých, povedzme, literárno-marketingových dôvodov azda možno rozumieť (s. 3). Avšak argument, že pojem nemeckojazyčná literatúra v sebe nesie v porovnaní so samotnou nemeckou literatúrou znevažujúcu tendenciu (s. 3), zrejmý nie je, ba dokonca ho považujem za kontraproduktívny. Jednak samotná rukoväť jednoznačne presviedča o tom, že nemeckojazyčná literatúra skúmaného regiónu, resp. regiónov rozhodne nie je automaticky žiadna „druhá liga“ a jednak aj samotní autori v jednotlivých kapitolách, ba čo viac aj zostavovatelia, (pozri napr. „Úvod“) označujú predmet svojho výskumu ako nemeckojazyčnú a nie nemeckú literatúru. Samostatné vysvetlenia venujú zostavovatelia aj pojmu Böhmische Länder (s. 5), ktorý v názve diela figuruje. Skrýva sa za ním nielen historický priestor Čiech, Moravy a českej časti Sliezska do roku 1918, ale aj celá etapa nasledujúcich československých dejín. Rukoväť tak mapuje aj medzivojnové obdobie, obdobie protektorátu a na vybraných príkladoch sleduje aj pokračovanie — „dozvuky“ (kap. 4. 25) nemeckojazyčnej literatúry Čiech po vyhnaní, v západo- či východonemeckom exile. Líniu vedenú de facto až do súčasnosti považujem za mimoriadne dôležitú preto, lebo kontext vyhnania a jednotlivých vĺn emigrácie po roku 1948 prichádzal aj s novými interpretáciami tradície a identifikačnými konštruktmi (A. Knechtel, J. Krappmann), ktoré ovplyvnili tak vedecké, ako aj laické vnímanie nemeckojazyčnej literatúry a kultúry na danom území.
Rukoväť na úvod explikuje základné analytické pojmy a teórie (časť 1 a 2) — intertextualita a priestor — a to tak vo všeobecnosti, ako aj v konkrétnej previazanosti na región Čiech (výborná kapitola Š. Zbytovského „Raumkonzepte der Region“). Zostavovatelia sa pravdepodobne museli prispôsobiť rozsahu publikácie, ktorý vopred stanovilo vydavateľstvo. No napriek tomu by sa mi žiadal analogický teoretický exkurz k pojmom identita a etnicita, s ktorými sa neskôr pri interpretáciách niekde viac, niekde menej reflektovane operuje.
V duchu konštruktivistického vnímania jednotlivých kategórií zostavovatelia vo svojich úvodných vstupoch ukazujú, že nemeckojazyčná literatúra Čiech neexistuje nezávisle od jej výskumu, ale je jej výtvorom. Preto najprv reflektujú výskumné tradície predmetného literárnohistorického bádania od 19. storočia po súčasnosť (P. Becher), samotnej germanistiky v historických Čechách a v Československu až po prelomové osemdesiate roky (S. Höhne) a špeciálnu pozornosť venujú dnes už legendárnym konferenciám v Libliciach v rokoch 1963 a 1965 (M. Weinberg), ktoré mali zásadný význam pre sebadefinovanie českolovenskej germanistiky v období politického odmäku.
V kontexte dejín československej germanistiky by som privítal, keby autori zohľadnili aj slovenský a karpatoukrajinský kontext (posledne menovaný, samozrejme, len v období 1. ČSR), ktorý v rukoväti takmer celkom absentuje nielen v prehľadových častiach, ale aj pri analýzach konkrétnych autorov (s výnimkou Hermynie zur Mühlen [s. 239]), žánrov či médií, obzvlášť pokiaľ rukoväť nehovorí len o českom, ale o československom kontexte. Príkladov na prepojenie kontextov, či už vo svete inštitúcií, médií alebo osobných biografií, je viac, než sa zdá. Uvediem aspoň príklad Richarda pôsobil v Bratislave, kde vydával pozoruhodný expresionistický časopis Das Riff, s príspevkami pražských po nemecky píšucich autorov ako Max Brod či Johannes Urzidil. Naopak S. Höhne napr. v kap. 1. 4 spomína moravského literárneho historika Stanislava Sahánka, ktorý sa habilitoval na Univerzite Komenského v Bratislave, no tá nebola založená v roku 1924 (s. 20), ale v roku 1919. V kontexte so spomínanými konferenciami v Libliciach, no rovnako aj v súvislosti s inštitucionálnymi dejinami pražskej germanistiky, by bolo možné spomenúť Elemíra Terraya, profesora Univerzity Komenského (pôvodom spišského Nemca), ktorý bol vedeckým recenzentom konferenčného zborníka druhého liblického sympózia Weltfreunde (1965). Vo svojom výskume sa Terray venoval (hoci nie vo veľkej miere) aj československému expresionizmu v prepojení na expresionizmus nemecký. V rokoch normalizácie dochádzal ako profesor na Karlovu univerzitu a umožnil tak po zákaze činnosti Eduarda Goldstückera, aby tamojšia katedra mohla vykonávať štátne skúšky. Opačne zas českí germanisti a germanistky zasadali v dizertačných a habilitačných komisiách na Slovensku. K nedostatočnému prihliadnutiu na slovenský kontext patrí aj opomenutie generála a diplomata Milana Rastislava Štefánika v historickom prehľade, popri Masarykovi a Benešovi jedného z „tvorcov“ 1. ČSR (pozri s. 61). Z pohľadu celku sú to len drobnosti, avšak problematické, pretože zámerom publikácie je pluralizovať a hľadať kontaktné plochy a priesečníky a nie redukovať a homogenizovať (v tomto prípade československé na české).
3. časť „Všeobecné pozadie“ ponúka najprv všeobecný historicko-politicko- kultúrny kontext vývoja Českých krajín (S. Höhne) s prihliadnutím na „Špecifiká židovských kultúrnych dejín“ (A. B. Kilcher), prierezové štúdie k inštitúciám kultúrneho a spoločenského života ako vydavateľstvá a knižný obchod (Murray G. Hall — mimochodom jediný v Rakúsku pôsobiaci germanista v internacionálnom autorskom tíme), spolky a kultúrne inštitúcie (S. Höhne, V. Petrbok) a publicistika (S. Höhne, B. Köpplová). V kontexte médií by bolo zaujímavé venovať pozornosť aj rozhlasu, o ktorom rukoväť nepojednáva. Rámcový svet literárno-estetických predstáv približuje kapitola k dejinám estetiky, od prvých profesorov estetiky na Pražskej univerzite v 18. storočí až po pražských štrukturalistov v dvadsiatych rokoch 20. storočia (T. Hlobil a Ingo Stöckmann). Samostatné dve kapitoly sa venujú taktiež celospoločenskému fenoménu: jazykovej politike, jazykovým ideológiám a viacjazyčnosti ako literárnej a každodennej praxi v 18., 19. a 20. storočí (V. Petrbok a M. Nekula). K reflexii jazyka a jazykových otázok nachádzame množstvo konkretizujúcich doplnení v ďalších kapitolách (napr. vo vynikajúcom pojednaní S. Höhneho na tému „Bohemizmus a Utraquismus“).
4. časť predstavuje literárnohistorický materiál, síce nie z originálneho, no pre základnú orientáciu veľmi prospešného pohľadu jednotlivých literárnohistorických období. Formálne tradičný prístup prostredníctvom epoch odMeszlényiho, alias Messera (v rukoväti sa nespomína), ktorý pred svojou pražskou kariérou osvietenstva po už spomínané „dozvuky“ po vyhnaní či v emigrácii skrýva nejedno obsahové prekvapenie. Predovšetkým sa cez prizmu klasickej literárnohistorickej periodizácie vypracovanej na príklade dejín nemeckej literatúry ukazuje napojenie nemeckojazyčnej literatúry v Čechách, nielen na Rakúska (v rámci spoločného štátu), ale aj na Nemecko, čo umožňuje pozorovať nielen podobnosti, ale aj rozdiely medzi týmito kultúrnymi priestormi. Na špecifiká skúmanej literatúry tak poukazujú najmä kapitoly venované romantizmu (I. Fiala-Fürst, S. Höhne) a naturalizmu (J. Krappmann), ktoré v rakúskej literatúre takmer absentujú. V duchu proklamovanej interkulturality obsahujú kapitoly aj reflexie prepojenia na súdobý vývoj literatúry v českom jazyku a česko-nemecké literárne a kultúrne kontakty, v prípade moderny tematizované aj v samostatnom pojednaní L. Merhautovej. Centrálne miesto patrí kapitole M. Weinberga „Pražské kruhy“ (okruhy? — „Prager Kreise“), ktorá už použitím plurálu v názve naznačuje polemiku s tradičným chápaním pražskej nemeckojazyčnej literatúry ako jednotného, izolovaného fenoménu, tzv. trojnásobného — národného, konfesionálneho a sociálneho — geta (v duchu P. Eisnera a E. Goldstückera) a definuje ho nanovo ako rôzne pluralitné, navzájom poprepájané komunikačné priestory, vychádzajúc z metafory kruhu Maxa Broda. Reflexiu priestorových modelov geta a kruhu M. Weinberg dopĺňa o portréty kľúčových postáv pražskej nemeckojazyčnej literatúry, s dôrazom na Franza Kafku ako reprezentanta regionálnej literatúry — provokatívne, no konzekventné uplatnenie optiky celého diela. Do skutočného geta, resp. koncentračného tábora Terezín smeruje 24. kapitola — „Terezínska literatúra“, pozoruhodná panoráma literatúry s funkciou dokumentu a monumentu zároveň, ktorá je aj podľa autora kapitoly K. Brauna stále nedostatočne preskúmaná.
Najbližšie k samotným literárnym textom sa dostávame v 5. časti „Texty a motívy“ a v poslednej, 6. časti, venovanej žánrom („Textsorten“). Za všetky by som rád vyzdvihol metodicky premyslenú a materiálovo podloženú imagologickú 26. kapitolu J. Budňáka o auto- a heterostereotypoch Nemcov a Čechov, doplnenú o analýzy M. Horňáčka a I. Fiala-Fürst (obraz Židov), ďalej 29. kapitolu „Grenzland“, venovanú po nemecky a po česky písanej literatúre sudetského pohraničia či kapitolu o textoch z prvej svetovej vojny M. Horňáčka a M. Schöninga. Autori o. i. ukazujú, že ani humanisticky založení básnici ako Max Brod či Rainer Maria Rilke neboli celkom obrnení voči marciálnej eufórii leta 1914 (s. 343). Interkultúrny charakter skúmanej literatúry a kultúrna „viacdomosť“ jej aktérov sa výrazne tematizuje v kapitolách A. Kliems o literárnom code-switchingu u básnikov, píšucich po česky a po nemecky (kap. 6. 34.1) a o literárnych prekladoch a prekladateľoch tak medzi českou ako nemeckou inteligenciou (kap. 6. 41). Komplementárne je vystavaná aj 39. kapitola „Nemeckojazyčné povesti a legendy“ a „České povesti a legendy“ (Sibylle Höhne a R. Charvát).
K materiálovo hutným kapitolám venovaným historickému románu, historickej dráme, eseji, či fantastickej literatúre by sa isto hodili aj samostatné pojednania o fejtóne, autobiografii a skôr etnograficko-historickom žánri „Heimatbuch“, na ktorého význam pri konštruovaní sebaobrazu vyhnaných Nemcov upozorňujú A. Knechtel a J. Krappmann (s. 259). Dôležitým doplnením úvah o jazykovej pluralite v časti „Všeobecné pozadie“ predstavuje kapitola o literatúre v nemeckých nárečiach (Christian Neuhuber a Lenka Vodrážková), ktorá ukazuje, že nielen v konfrontácii dvoch jazykov, ale aj v rámci jedného vládne pluralita kódov (v zmysle Fergusonovej diglosie — pojmu, ktorý však autori tento publikácie používajú v inom, než v pôvodnom význame koexistencie vysokej a nízkej variety jedného jazyka). Podnetov na vlastné čítanie a bádanie tu nachádzame neúrekom!
Koncept regionálnej literatúry, z ktorého recenzované dielo vychádza, opúšťa úzke hranice národnej literatúry a skúma podobu a funkcie literárnych textov, prúdov či literárnych inštitúcií v ich konkrétnom lokálnom a regionálnom prepojení. Ak ešte v roku 1991 Květoslav Chvatík kriticky upozorňoval, že „chýba povedomie o »rozporuplnej« jednote [nem. orig.: streitvolle Einheit] pražskej moderny, pochopenie, že táto jednota od prelomu 19. a 20. storočia až po druhú svetovú vojnu vzišla z jednoty troch prvkov, českého, nemeckého a židovského“ (Květoslav Chvatík: Die Prager Moderne, Frankfurt a. M. 1991, s. 349), tak dnes už táto diagnóza, ako presvedčivo ukazuje táto rukoväť, jednoznačne neplatí. Ďalším logickým krokom by v budúcnosti bolo rozšíriť „česko-nemecké“ konfrontácie o kontakty s hebrejskými, latinskými, poľskými a ďalšími textami, ktoré vznikli na skúmanom území v danom čase. Inak budú svet dejín literatúry naďalej obývať postavy ako napr. frýdecko-místecko- prešpurácko-bratislavský Ervin Goj alias Óndra Łysohorský , ktorí sa nevmestia ani do „rozšíreného“ domu po česky a nemecky písanej literatúry a kultúry. Pred túto úlohu stavia bádateľov aj nestor výskumu nemeckojazyčnej literatúry v Čechách, Peter Demetz, ktorý svojou esejou knihu uzatvára. Ak by sa podarilo obsiahnuť literárny život v Českých krajinách a v Československu v jeho interkultúrnej komplexnosti, ako ju Demetz načrtáva, tak by sme sa azda mohli nechať zviesť pokušením M. Weinberga (s. 3) vyhlásiť „regionálny obrat“ vo výskume literatúry.
Publikácia Handbuch der deutschen Literatur Prags und der Böhmischen Länder je zásadným prínosom k výskumu po nemecky písanej literatúry v Českých krajinách a v Československu, ktorý rezumuje doterajšie germanistické a bohemistické bádania na tomto poli, prináša nové koncepčné pohľady na daný typ literatúry a načrtáva možnosti ďalšieho výskumu, ktorému sa môžu venovať nasledujúce generácie. Ukazuje neuveriteľnú šírku a pestrosť po nemecky písanej literatúry v skúmaných regiónoch, ktorá sa neobmedzuje len na známe centrá ako Praha, Brno či Olomouc. Vďaka precíznym rešeršiam a rozsiahlemu bibliografickému aparátu nás autori a autorky presviedčajú, že germanobohemistický výskum je mimoriadne vitálnym a komplexným prúdom literárnej vedy. Dúfam, že toto inšpiratívne, fundované a koncepčne premyslené dielo posilní nielen výskum tzv. regionálnych literatúr v strednej a východnej Európe, ktoré sa nedajú vtesnať do kánonu národných literatúr, ale odrazí sa vo väčšej miere aj na profilácii germanistických študijných programov. Publikácia je výsledkom medzinárodnej a medziodborovej spolupráce. V užšom kontexte súčasnej českej germanistiky je zároveň z môjho pohľadu obdivua závideniahodným príkladom spolupráce, transferu skúsenosti a vedomostí medzi etablovanými bádateľmi, „postdocmi“ a doktorandmi, projektom, ktorý pomáha preklenúť roztrieštenosť a vytvárať nosný odborný diskurz naprieč inštitúciami a generáciami. Bolo by veľkým obohatením, keby sa táto rukoväť dostala v českom preklade aj k ostatným filológiám v Čechách a na Slovensku, aby mohli ďalej rozširovať a prehlbovať pole výskumu regionálnych literatúr v našich krajinách.

Peter Becher — Steffen Höhne — Jörg Krappmann — Manfred Weinberg (edd.): Handbuch der deutschen Literatur Prags und der Böhmischen Länder. Stuttgart, J. B. Metzler 2017. 445 stran.

Vyšlo v České literatuře 6/2018.