Previous Next
Studentská literárněvědná konference 2021 TEREZA ROHÁČOVÁ Ve dnech 27.−29. dubna 2021 se uskutečnil devatenáctý ročník Studentské literárněvědné konference (dále...
Poctivý a potřebný návrat k Hálkovi IVO ŘÍHA Poctivý, tj. po „technické stránce“ precizně vyhotovený (jak je ostatně v České knižnici zvykem), jen v některých...
Švejkem k dějinám české literatury JOANNA DERDOWSKA Kniha polského bohemisty Piotra Gierowského Superhero Josef Švejk je autorem anoncována s příznačnou...

TOMÁŠ HORVÁTH

V roku 1881 vydal mladý dvadsaťtriročný učiteľ Karel Josef Pleskač román Život na Měsíci so žánrovým podtitulom Fantastický obraz. Román následne zhruba na storočie upadol do zabudnutia. Zrejme ako prvý o ňom zasvätene písal Ondřej Neff v knižke Tři eseje o české sci­fi (1985). Vďaka novému edičnímu spracovaniu máme teraz príležitosť zoznámiť sa „z prvej ruky“ s textom samotným.

Fikčný svet Pleskačovho románu Život na měsíci je zložený z dvoch oblastí: z empirickej a z nadzmyslovej („éterickej“), čiže z prirodzenej a nadprirodzenej enklávy, v tomto prípade paranormálnej. Vo fikčnom univerze tohto románu sú potom dve možnosti cesty zo Zeme na Mesiac: taký typ cesty, aký absolvoval hrdina — to jest typ nadzmyslový: mesačné lúče sa pre hrdinu, ktorý sa nachádza v „snivom opojení“, vtkajú do telesa podobného ženskej postave, ktorá je vlastne hrdinovou vlastnou myšlienkou (s. 14) a vidinou (s. 132): „Část stříbrojasných paprsků zdála se mi náhle, že houstne a stkává se v těleso, jehož obrysy podobaly se půvabné ženské postavě z jednoho výtečného obrazu mistra Bordona […]“ (s. 9). A hrdina túžobným nasledovaním vlastnej myšlienky (s. 15) prekonáva zemskú gravitáciu a dostáva sa na Mesiac. Václav Vaněk v doslove pri motíve takéhoto spôsobu prepravy upozorňuje na možnosť inšpirácie Flammarionom (s. 146). V závere románu práve tento
„čarovný zjev jako fantom ráje“ (s. 132) hypnoticky odláka hrdinu z Mesiaca späť na Zem priamo spred svadobného oltára. Následne je v závere celý dej modalizovaný ako hrdinov sen. Kompozícia románu je teda rámcová.

Jestvuje tu však aj druhá trať medzi Zemou a Mesiacom — empirický spôsob, ako prekonať priestorovú vzdialenosť. Hrdina totiž na otázku mesačného hvezdára, ako sa dostal na Mesiac, zaklame a opíše technický spôsob medziplanetárneho letu v alumíniovej strele, otvorene prevzatý z Verneovho románu Zo Zeme na Mesiac (1865). „Občan z Měsíce“ (s. 21), sám hvezdár (obrovskou zhodou náhod, aká je možná azda len v románoch), ako predstaviteľ technologicky vyspelejšej civilizácie toto vedecko-technické vysvetlenie plne akceptuje, ba dokonca sa hrdina neskôr dozvie, že obyvatelia Mesiaca takýmto spôsobom — vystrelením „dutej gule“ (s. 75) — už pred stáročiami nadviazali spojenie so Zemou. Tento vedecko-technický („sci-fi“) spôsob cesty medzi oboma nebeskými telesami sa teda verifikuje vo vyspelejšej mesačnej civilizácii. A recipročne sa na Mesiaci zasa istým spôsobom verifikuje aj hrdinov nadzmyslový, duchovný spôsob vesmírnej dopravy — v mesačnej knižnici totiž hrdina nachádza špiritistický spis, kde sa píše o existencii „éterickej ríše“ (s. 123), ktorou je naplnený celý vesmír, „neviditeľného nadzmyslového sveta“ (s. 122), obývaného „éterickými rozumnými bytosťami“ (s. 122). Je vari wellsovský vynález cavoritu, hmoty rušiacej príťažlivosť zemskú, v románe Prví ľudia na Mesiaci dôveryhodnejší? Literárneho hrdinu je skrátka potrebné nejakým spôsobom dostať na Mesiac, pretože ide predovšetkým o to, čo je na Mesiaci. Treba však poznamenať, ako už v tejto súvislosti upozornil Ondřej Neff, že „okultismus byl považován za přírodní vědu, která doposud čeká na svého Newtona a Linného“ (Tři eseje o české sci­fi, Praha, Československý spisovatel 1985, s. 17). Tieto dva spôsoby medziplanetárnych letov (zmyslový a nadzmyslový) sa v tomto románe nevylučujú, ale sú alternatívne. Línia nadzmyslovej enklávy fikčného sveta je tu súčasťou paranormálneho modu fantastiky, ako ho nazýva Nancy H. Traillová: v ňom sa vytráca striktná opozícia medzi prirodzenou a nadprirodzenou oblasťou fikčného sveta, pretože „nadprirodzené“ (v Pleskačovom prípade éterický svet duchovných bytostí) latentne existuje „uvnitř přirozené oblasti. Jasnovidnost, telepatie a znalost budoucnosti se berou jako fyzikálně možné […]“ (Možné světy fantastiky, Praha, Academia 2011 [1998], s. 31).

Vďaka enkláve nadzmyslového sveta v tomto románe je preto Pleskač ako autor — ako píše Ondřej Neff — „blízký fantazijní souřadnici“ (Neff, op. cit., s. 16). Žena — myšlienka a vidina, rodiaca sa z mesačných lúčov zasahujúcich hrdinov pohľad, je obdobným literárnym postupom fantastiky ako trebárs žena rodiaca sa z lona vôd (v odkaze na zrodenie Venuše z morskej peny) v neskoršom fantastickom románe Josefa Šimánka Háj satyrů (1915). Zároveň však vďaka vedecko-technickej enkláve fikčného sveta v románe a jej zodpovedajúcim literárnym postupom treba súhlasiť aj s Ivanom Adamovičom, že K. J. Pleskač „je autorem zřejmě první české SF knihy“ (Slovník české literární fantastiky a science fiction, Praha, Vydavatelství a nakladatelství R3 1995, s. 181). Pleskačov román je teda polyžánrový, v jeho štruktúre sú prepojené viaceré žánrové princípy. Ich konfigurácia v texte je taká, že paranormálna fantastika organizuje rojčivý dejový rámec románu, zatiaľ čo žánrové postupy sci-fi a utópie majú pod patronátom mesačné dianie. Symbolicky je toto žánrové snúbenie (špiritistickej) fantastiky a (technickej) sci-fi vyjadrené v úvodnej scéne mladíkom a dievčinou, stojacimi po boku kňažky, ktorí reprezentujú umenie a vedu, ktorým sa hrdina zasväcuje. Ako však už bolo povedané, v tých časoch veda zo svojho teritória nevylučovala paranormálne javy — napríklad pre A. C. Doylea bol špiritizmus vedou podobne ako kriminológia. Doyle v románe Cloomberská záhada vysvetľoval ústami svojej postavy trebárs fenomén astrálneho tela materiálne, priam fyzikálne ako prenesenie atómov z jedného miesta na druhé. Umelecký respektíve poetický, „básnivý“, má byť u Pleskača skôr spôsob jazykového stvárnenia tohto okultného rámca — ako poznamenal Ondřej Neff, Pleskač by sa tu rád prezentoval ako „básník v próze“ (Neff, op. cit., s. 14) a súčasní editori Života na Měsíci upozorňujú na „množství prvků lumírovské poetiky“ (s. 155) v texte. Václav Vaněk poukazuje na toto nie celkom organické „zošitie“ textu z viacerých žánrových postupov, keď píše, že „se úvodní takřka mystická invokace nesourodě potkává s obšírným fyzikálním a astronomickým poučením a v dalších kapitolách se rychle a málo promyšleně střídají pasáže prózy dobrodružné, humoristické, naučné, utopické i milostné“ (s. 146).

Pri opise spoločnosti na Mesiaci zasa Pleskač využíva žánrový princíp utópie. Majiteľ hvezdárne pán Diviš sprevádza hrdinu a poskytuje mu výklad technických vymožeností, spoločenskej organizácie i etikety mesačnej spoločnosti. Iný svet na inom vesmírnom telese modeluje Pleskač na princípe podobnosti, ako sa ukazuje hneď pri opise jeho obyvateľa: „Byl to tvor podobající se nám, pozemšťanům“ (s. 21). Mesiac je takpovediac druhá Zem, kde hrdina nachádza „bratra Čecha z Měsíce“ (s. 23) a sporiadaných „občanov z Mesiaca“, ktorí hovoria vznešenou lumírovskou češtinou. Neskôr K. J. Pleskač napísal „v oslavném vlasteneckém duchu“ (Karel Sklenář: Bohové, hroby a učitelé, Praha, Nakladatelství Libri 2003, s. 89) aj prózu Život pohanských Čechův (1882). Prví ľudia na Mesiaci už dávno sú — narodili sa tam. Toto modelovanie Mesiaca ako druhej Zeme vychádza z filozofickej a literárnej tradície koncepcie mnohosti svetov. John Wilkins vo svojom Objave sveta na Mesiaci (1638) nastolil hypotézu: „Pokud tedy je Země jednou z planet, proč by nemohly být planety Zeměmi?“ (Iva Lelková: Sny o mnohosti světů, Červený Kostelec, Pavel Mervart 2015, s. 83). Z podobnosti Mesiaca a Zeme ďalej vyvodzoval, „že není důvodu, proč by neměl mít i své obyvatele“ (ibid.). Ako vo svojej nedávnej štúdii ukázal Martin Braxatoris, z koncepcie „plurality obývaných svetov“ („Téma plurality svetov v osvietenskej poézii na Slovensku (slovensko-ruské paralely)“; Slovenská literatúra LXVII, 2020, č. 3, s. 204–228, s. 206) vychádzal aj Augustín Doležal v básnickej skladbe — veršovanom traktáte Pamětná celému světu tragoedia (1791), kde na základe tejto koncepcie vyvodzoval aj život na iných planétach a „ako rozumom podloženú tézu“ (ibid., s. 212) pravdepodobnosť, že aj Mesiac je obývaný rozumnými bytosťami. Princíp podobnosti býva ďalej v literárnych výpravách na Mesiac častý: dokonca aj predstaviteľ „tvrdej“ sci-fi nemecký spisovateľ O. W. Gail vo svojom románe Raketou do Měsíce (1928) nabitom technickými podrobnosťami o konštrukcii rakety, skafandra a o fyzikálnych zákonoch nakoniec nachádza na Mesiaci doylovský „stratený svet“ či verneovský „stred zeme“: obrích mlokov (pozostatok to dávneho života na Mesiaci), prežívajúcich v kráteroch, potom ako sa začal strácať vzduchový obal Mesiaca. Naopak, niektoré iné sci-fi romány ako napríklad Väzeň ma Marse (1908) od Gustava Le Rougea sa usilujú iný planetárny svet modelovať prostredníctvom inakosti — jednak vytváraním mutačných kombinácií „zemských“ súcien, no zároveň aj úsilím skonštruovať „niečo úplne iné“ (Więzień na Marsie, Warszawa, Instytut Wydawniczy Związków Zawodowych 1985 [1908], s. 280). Cyranovho pozemšťana v Ceste na Me­siac zasa štvornohí obyvatelia Mesiaca pokladajú za zviera, konkrétne za jeho samičku. Ľudskej posádke vesmírnej strely v románe Na striebornom nebeskom telese (1903) Jerzyho Żuławského ukazuje Mesiac svoju nehostinnú mrazivú mŕtvu tvár — jediným životom na Mesiaci sú len oni, prišelci. Spoločnosť zakladajú po exode na odvrátenú, pohostinnejšiu stranu Mesiaca.

Princíp podobnosti umožňuje Pleskačovi v motivickej línii života na Mesiaci aplikovať žánrové postupy utópie — „občania Mesiaca“ sú technicky i duchovne vyspelejšou civilizáciou (samozrejme, kresťanskou), ktorá vidí „vznešený svůj cíl ve vědách a umění“ (s. 37), so svojou spoločenskou etiketou (napríklad pri uzatváraní sobášov, ženy tu nie sú podrobené mužovej krutovláde), sú vegetariáni: obyvatelia Mesiaca používajú omnibusy bez koní, verejné osvetlenie je elektrické, sprievodca napríklad podáva chemický opis získavania vodíka „z vody pomocí železa a kyseliny sírové“ (s. 89) — a aj dnes by azda mohlo byť inšpiratívne, že „na obecné útraty“ „vydržujú“ svojich „slávnych vedátorov“ (s. 100)… Vesmírne teleso sa tu stáva akoby ďalšou zemou, neznámou zemou (akou sú v Cyranovej Ceste na Mesiac Slnko aj Mesiac), ostrovom, na ktorý prichádzajú hrdinovia utopického žánru, len sa naň zhodou okolností treba dopraviť nie v horizontálnom, ale vertikálnom smere. Zápletku v rámci života na Mesiaci autor dejovo komplikuje ľúbostným trojuholníkom hrdinu stojaceho medzi dvoma mesačnými ženami — falošnou a pravou nevestou (s máchovským menom Jarmila) a tesne pred záverom dobrodružnou udalosťou — zloduchom, ktorý hrdinu unesie.

Špekulatívna fikcia o letoch na naše najbližšie vesmírne teleso, pritom ako chcela dosiahnuť istú mieru vierohodnosti pre čitateľa, využívala postupy argumentácie, dokazovania a vyvodzovania záverov z astronomických premís (často z dnešného hľadiska už nesprávnych) a zvažovala technické možnosti dopravných prostriedkov vesmírneho letu. John Wilkins (1638) „literární stránku a příběhovost potlačil ve prospěch argumentace a závěrů z astronomických pozorování a teorií“ (Lelková, op. cit., s. 80). Cyrano z Bergeracu vo svojom románe Cesta na Mesiac (napísané v 1649) po neúspešných pokusoch — po pokuse s odparovaním rosy z fľaštičiek a pokuse s raketou (sic!) — napreduje k Mesiacu aj priam munchausenovským spôsobom avant la lettre: vymršťovaním magnetu nad seba. Všetky tieto spôsoby sa odvolávajú na určité dobové predstavy o fyzikálnych zákonoch. Edgar Allan Poe vo svojej ranej novele Bezpríkladné dobrodružstvá istého Hansa Pfaalla (1835) o lete hrdinu balónom na Mesiac najprv pomocou argumentácie predostrie racionálny projekt letu, až následne stručne rozpráva o samotnom lete. Podáva množstvo technických podrobností o balóne (napríklad zhusťovač ovzdušia), matematické výpočty, z premís deduktívne odvodzuje existenciu ovzdušia siahajúceho až za Slnko a jestvovanie mesačnej atmosféry, podobne ako deduktívne vyvodzoval totožnosť vraha v poviedke Tajomstvo Márie Rogetovej či existenciu ukrytého človeka vo von Kempelenovom šachovom stroji v článku Maelzelov šachista. Jules Verne nechal svoju cestu na Mesiac pre istotu prepočítať matematikovi Francúzskej akadémie vied (por. Jevgenij Brandis: Snílek Jules Verne, Praha, Lidové nakladatelství 1981 [1975], s. 103). Aj slovenský autor Gustáv Reuss vo svojom diele popularizujúcom súveké poznatky astronómie Hviezdoveda alebo životopis Krutoholava (písané v rokoch 1855–1856) necháva svojho hrdinu Krutohlava nielen letieť na Mesiac balónom, ale aj usudzovať („rozumkovať“) o spôsoboch dopravy na Mesiac vo vzťahu k jeho vzdialenosti od Zeme a k rýchlosti letu i o možnom živote na Mesiaci a iných nebeských telesách. Reuss vychádzal z poznatkov astronomickej príručky J. J. Litrowa (por. Miloš Ferko: Dejiny slovenskej literárnej fantastiky, Bratislava, Literárne informačné centrum 2007, s. 11). Na túto literárnu tradíciu „Mesiaca astronómov“, ako ju trefne nazval autor „Komentáře“ Václav Vaněk, nadväzuje v „astronomickej“ tematickej línii svojho románu aj K. J. Pleskač. Podobne ako Poeov Hans Pfaall dokazuje Pleskačov hrdina prítomnosť atmosféry na Mesiaci. „Na naší Zemi takovýto vzduch nepostačoval by ovšem k dýchání. Musíť již proto býti hustší, poněvadž Země jest padesátkrát větší než Měsíc, a tudíž vyznačuje se i větší přitažlivostí“ (s. 17). Tieto astronomické a fyzikálne súvislosti zasahujú v románe aj do ľúbostnej zápletky — občania Mesiaca, hmotnosťou prispôsobení tiaži svojej matičky Luny, majú omnoho viacej sily než ich pozemský hosť, a preto objatie od jeho vyvolenej býva pre pozemšťana značne bolestivé…

Václav Vaněk v hutnom doslove s titulom „Český literární lunatismus“ ponúka k — niekedy azda spornému — čitateľskému zážitku z Pleskačovho románu spoľahlivé erudované literárnohistorické ukotvenie: v intenciách hermeneutického komentára uvádza predpoklady, z ktorých text vychádza a na základe ktorých je (lepšie) zrozumiteľný. Píše o dvoch podobách Mesiaca v literatúre — „mesiaci básnikov“ a „mesiaci astronómov“. Predostiera tematologicky orientovanú históriu motívu mesiaca v českej poézii (aj jeho konotácií a jeho zapojenia do štruktúry obraznosti v jednotlivých textoch). V ďalšej kapitole následne podáva prehľad výskytu motívu Mesiaca a ciest naň vo svetovej špekulatívnej fikcii do vzniku Pleskačovho románu: spomína tu knihy Johannesa Keplera, Francisa Godwina, Johna Wilkinsa, Cyrana de Bergerac, Julesa Vernea a ďalších. Medzi nimi azda môže Pleskačov pokus získať práve svojím krížením žánrových princípov aspoň istú osobitosť…

Text vznikol v rámci kolektívneho grantového projektu Modernizmus v slovenskej literatúre II. VEGA 2/0066/20.

 

Karel Josef Pleskač: Život na Měsíci. Fantastický obraz. Edd. Marie Kuželová, Václav Vaněk. Komentář a vysvětlivky Václav Vaněk. Praha, Univerzita Karlova, Filozofická fakulta 2019. 187 strán.

 

 

Vychází v České literatuře 1/2021.

Tento článek podléhá licenci CC BY-NC-ND 4.0 Mezinárodní. Plný text licenčních podmínek