Previous Next
Avantgarda — marxismus — pozdní moderna ROMAN KANDA Problematizování kategorie chronologie není jen módním teoretickým přístupem, ale je také jedním z aspektů...
Slova od srdce Slova od srdce MARIE ŠKARPOVÁ Jeden z největších současných znalců české katolické kazatelské produkce 17. a 18. století...
Literatúra v dynamických konšteláciách IVANA TARANENKOVÁ Ťažisko obsiahlej antológie Texty v oběhu. Antologie z kulturně materialistického myšlení o literatuře...

IVANA TARANENKOVÁ

Ťažisko obsiahlej antológie Texty v oběhu. Antologie z kulturně materialistického myšlení o literatuře tvoria iniciatívy, ktoré najmä v britskom a americkom akademickom prostredí od šesťdesiatych rokov 20. storočia viedli postupne k etablovaniu a inštitucionalizovaniu troch prístupov vo výskume literatúry a kultúry — kultúrnych štúdií, kultúrneho materializmu a nového historizmu. V širších súvislostiach tvorili tieto smery súčasť pluralitnej a všeobjímajúcej „kultúrnej teórie“, ktorá výrazne formuje podobu humanitných a spoločenskovedných odborov do dnešných dní.
Základom reflexie literárnej a umeleckej produkcie sa pre kultúrne štúdie, kultúrny materializmus a nový historizmus stalo — aj v dôsledku konkrétnych kultúrnohistorických, resp. politických pohybov — popieranie exkluzívneho postavenia estetickej činnosti a autonómneho charakteru literárneho textu, zviditeľnenie jeho pozície v mnohorakých kontextoch, prípadne aj zvýraznenie a vyzdvihnutie ich „čítania“ na „úkor“ samotného literárneho, resp. umeleckého artefaktu. Toto prepojenie s dejinne, politicky, sociálne a kultúrne podmienenými vzťahmi, zdôraznenie materiálnych podmienok ich produkcie sprevádza i neprehliadnuteľná subverzívnosť voči dobovým dominantným spoločenským a kultúrnym štruktúram a vzťahom.
Editori publikácie teda predkladajú istý výsek zo situácie západoeurópskeho literárnovedného myslenia podmienenej najmä „kultúrnym obratom“ v humanitných a spoločenských vedách, ktorý mal za následok expanziu antropologicko-sociologicky podložených kultúrnych analýz do rôznorodých oblastí a interdisciplinárne prepojil najrozličnejšie oblasti výskumu. Sprievodný výskumný pluralizmus prechádzajúci do „radostného“ eklekticizmu zároveň do veľkej miery skomplikoval možnosti metodologického purizmu v jednotlivých humanitných a spoločenskovedných disciplínach. Ako však mnohí kritici tejto paradigmatickej zmeny upozorňovali, presvedčenie, že predmetom kultúrnej analýzy a teórie môže byť čokoľvek, viedlo k nivelizácii a erózii samotného pojmu kultúry a vyprázdneniu pôvodného kritického potenciálu takto orientovaných kultúrnoteoretických analýz (napríklad Frederick Jameson predovšetkým v súbore štúdii The Cultural Turn [1998]; či Terry Eagleton v monografii After Theory [2003], prípadne z iných metodologických a politických pozícií i Jonathan Culler, ale aj mnohí ďalší).
V úvodnej štúdii k antológii „Obměny kultur, ohyby materiality“ Richarda Müllera sa opakovane zdôrazňuje, že preložené texty predstavujú tie tendencie v britskej a americkej literárnej vede, ktoré dnes už tvoria „neviditelné pozadí, [...] vůči níž se formují další, zčásti navazující [...], zčásti opozitní reakce...“ (s. 93), ich tunajšia recepcia, prípadne apropriácia však nie jednoznačná. Aj keď sa impulzy dvoch z nich — kultúrnych štúdií a nového historizmu — v českom prostredí postupne stávajú súčasťou akademického diskurzu, čomu napomohlo i postupné prekladanie textov ich najvýraznejších predstaviteľov, námietky ešte stále vyvoláva ich odklon od literárneho textu, od jeho estetických dimenzií v prospech najrozličnejších relácií, interakcií a rámcov. Tento pohyb sa následne interpretuje ako popretie špecifika, ktorý literárnu vedu ako odbor zakladá, v prospech rozplývavých „štúdií“.
Iná je situácia pokiaľ ide o informácie a sprostredkovanie aktivít predstaviteľov kultúrneho materializmu pôsobiaceho predovšetkým britskom prostredí — tie sem prenikali doteraz skôr útržkovito. Stačí si napríklad len všimnúť, že v nepochybne iniciačnej antológii nového historizmu Jonathana Boltona z roku 2007 sú zmienky o kultúrnom materializme v pravom zmysle slova marginálne. V jeho doslove sa vyskytujú v poznámkach pod čiarou, v preložených textoch predstaviteľov nového historizmu sú skôr prítomné ako viac alebo menej zviditeľňované pozadie, voči ktorému sa treba vymedziť. V českých sprostredkovaniach novohistorických prác explicitné zmienky o ňom absentujú úplne.
Je preto pochopiteľné, že sa veľká energia Müllerovej štúdii venuje objasneniu vzťahov — súvislostí i rozdielov — medzi britským kultúrnym materializmom a americkým novým historizmom a pripomínaním jeho nezávislosti a neredukovateľnosti len na nejakú regionálne špecifickú odnož: „My zde kulturní materialismus chápeme jako relativně samostatný, vůči novému historismu vymezitelní myšlenkový směr, jehož východisky jsou materialita (sociální situovanost) utváření a reprodukce významů v určité kultuře především prostřednictvím psaní a jazyka, ale i dalších komunikačních nástrojů (technologií) a institucí“ (s. 35).
Výrazný priestor sa v publikácii venuje i priblíženiu prác britského (waleského) literárneho vedca Raymonda Williamsa, ktoré mali zohrávať iniciačnú rolu pri konštituovaní všetkých troch spomínaných literárnovedných prúdov. Williamsova koncepcia literatúry, ktorú rozpracovával od konca päťdesiatych rokov, je iniciovaná kritikou základných téz New Criticism o autonómnosti literárneho textu a o kultúre ako výlučnom priestore univerzálnych, ideálnych a transcendentných hodnôt. Jeho polemika sa opiera o prehodnotené podnety západnej marxistickej filozofie — „alternatívneho“ nedogamtického marxizmu v podaní mladého Györgya Lukácsa, Antonia Gramcsiho, Luciena Goldmanna a Frankfurtskej školy. Williams odmieta zúžené ponímanie kultúry, ktoré malo pôvod v romantizme — a pretrvávalo i v modernizme — a zakladalo sa na vyčlenení a vyzdvihnutí len istej sféry ľudskej činnosti — estetickej a intelektuálnej, pričom vytesňovalo materiálne podmienky svojej existencie. Neakceptuje ani stratifikačné vydeľovanie kultúry na „vysokú“ a „nízku“, „populárnu“, „duchovnú“ či „hmotnú“. Kultúra ako jeden z typov produkcie v jeho ponímaní zahŕňa materiálne, intelektuálne a spirituálne oblasti ľudských aktivít, ktoré sú podmieňované konkrétnymi historickými a spoločenskými podmienkami. Vo svojej práci Marxism and Literature (1977), ktorej niekoľko kapitol antológia Texty v oběhu v preklade prináša, označuje vydelenie estetiky, „špecializáciu a ohraničenie“ literatúry ako „imagitívneho“ písania, jej žánrová diferenciácia, odlíšenie „faktu“ a „fikcie“ za historicky podmienené — ako „výraz určitého vývojového stadia buržoazní kultury od poloviny 18. do poloviny 19. století“ (s. 162). Rovnako spochybňuje vyčlenenie „literárnosti“ a estetickej funkcie, ktoré tvorí základ formalistického či štrukturalistického prístupu, chápe ich ako zabstraktnenie „sledu situací, v nichž se v rámci rozpoznatelných formací spojují specifické záměry a reakce, aby pak vytvořily jisté rozpětí konkrétních faktů a účinků“ (s. 172). Výrazný priestor taktiež venuje polemike s Mukařovského štúdiou „Estetická funkce, norma a hodnota jako sociální fakty“ a stavia sa proti separácii umeleckej produkcie, ktorá sa privilegovaným označením „tvorba“ izoluje z kontextu spoločenskej — kultúrnej — praxe: „To, co Mukařovský abstraktně vymezil jakožto funkci, je třeba chápat spíše jako sled situací, v nichž se v rámci rozpoznatelných formací spojují specifické záměry a reakce, aby pak vytvořily jisté rozpětí konkrétních faktů a účinků“ (s. 173).
Na tomto mieste však treba pripomenúť, že tak ako Williamsova koncepcia literárneho textu a jeho prepojenia s historicko-spoločenskými podmienkami, i tá Mukařovského, resp. formalistická či štrukturalistická — textocentrická — je reakciou na konkrétnu dobovú situáciu (aj) domáceho literárnovedného myslenia — spomeňme si len na Jakobsonovu predstavu literárneho vedca ako policajta zatýkajúceho všetkých, ktorí okolo miesta zločinu len prešli.
Ďalší výrazný impulz, ktorým Williams k rozvoju angloamerického literárnovedného myslenia prispel, má predstavovať jeho rozpracovanie gramsciovského konceptu hegemónie, kde v opozícii voči spoločensky dominantným silám stoja kontrahegemonické reziduálne a emergentné tlaky. Tie buď vedú k zmene hegemonických síl, alebo sú nimi absorbované. Máme tu vlastne dočinenia s leitmotívom, ktorý — predovšetkým vďaka iniciatívam Frankfurtskej školy a od nej sa odvíjajúcej kritickej teórie (v úvodnej štúdii sa im venuje prekvapivo minimálna pozornosť) — sprevádza myslenie o kultúre a spoločnosti prinajmenšom od druhej polovice 20. storočia.
V centre pozornosti zostavovateľov antológie však, ako to niekoľkokrát prízvukujú, nie je ani tak samotný kultúrny materializmus, hlásiaci sa bez prostredne k Williamsovi, ktorý toto spojenie zaviedol, a rozvíjaný v britskom prostredí od osemdesiatych rokov, ale „kultúrno materialistické myslenie“. Týmto pojmom sa naširoko, možno až vágne, označujú „všechna pojetí, která na procesy kulturní produkce a reprodukce (včetně diskurzů teorie a kritiky, vzdělávacích a kulturních institucí, mediálních forem, distribučních kanálů, procesů kanonizace, adaptace a převodů atp.) hledí jako na determinující i determinované společenské praxe, tedy perspektivou jejich nutné historické, ideologické a/nebo politické situovanosti“ (s. 35).
Kľúčovými pojmami takto určeného prístupu k literatúre sa tak stáva, so stálym zreteľom k Williamsovej koncepcii, neredukujúce vymedzenie pojmov kultúra a materializmus. Tak ako kultúra a s ňou aj literatúra prestáva byť privilegovanou, exkluzívnou oblasťou, a otvára sa sociálnym a antropologickým prístupom, materializmus a „materialita“ sa neobmedzujú na hmotné podoby skutočnosti, ale smerujú k oblasti rôznorodých spoločenských aktivít a vzťahov, konkrétnej socioekonomickej situovanosti. Kultúrno materialistické prístupy tak literatúru, umenie a kultúru chápu dynamicky ako „praxe ustavené a fungující v celku jisté společnosti, které vždy nabývají nějaké hmotné podoby nebo materiálního vyjádření a zároveň tuto společnost materiálně i symbolicky pozměňují“ (s. 36–37).
Tento pohyb medzi pólmi materialistického a „symbolického“ („idealistického“) sa tu približuje na príklade Williamsovho rozpracovania základných literárnovedných pojmov: „Lze nicméně říci, že kategorie, které mívají individualistický, případně idealistický obsah (autor, forma, žánr, tvořivost, znak, jazyk), obdařuje společenským a materialistickým rozměrem, zatímco kategorie poukazující k socioekonomickým souvislostem (formace, instituce, produkce apod.) se snaží zbavit příznaků závislosti“ (s. 43).
S istou mierou zjednodušenia možno teda skonštatovať, že viac alebo menej problematizovaná materializácia symbolického a symbolizácia materiálneho charakterizuje všetky prezentované texty v antológii — či už v nich ide o prepojenie literatúry a umenia do konkrétnych historických a spoločenských vzťahov a interakcií, materiálne podmienky (väčšinou rozumené ako sociálno-ekonomická určenosť) konštruovania istých typov diskurzívnych praktík, ako aj spôsoby, akým sa vypovedá o materiálnom, hmotnom.
Okrem autorov, ktorých dielo je v českom prostredí dostupné vo viacerých knižnými prekladmi do češtiny (Pierre Bourdieau, Stephen Greenblatt, Slavoj Žižek), sú v antológii zastúpené i — v tunajšom prostredí — menej známe postavy britskej a americkej literárnej vedy (napríklad Pierre Macherey, Catherine Belseyová, John Guillory, Peter Stallybrass, Alan Sinfield, Jonathan Dollimor). Napriek prezentovanému zámeru predviesť širší rámec „kultúrno materialistického myslenia o literatúre“ sa tu pozornosť predsa len sústreďuje najmä na iniciatívy kultúrneho materializmu a nového historizmu v britskom a americkom prostredí. Nemáme tu pritom dočinenia s tým typom „čítania proti srsti“, aký sa nachádza v už spomínanej Boltonovej antológii nového historizmu — polemikám a kritickým diskusiám o jednotlivých smeroch či medzi nimi sa tu venuje len okrajová pozornosť.
K najvýraznejšiemu prínosu tejto publikácie patrí práve sprostredkovanie textov britských „kultúrnych materialistov“ založených na analýzach konkrétnych historických kultúrnych fenoménov. Antológia tiež upozorňuje na v českom doteraz nezmapované vplyvy na značne eklektický koncept nového historizmu — či už R. Williamsa (najvýraznejšie prítomný, ako to predvádza štúdia Catherine Gallagherovej „The Potato in the Materialistic Imagination“ z publikácie Practising New Historism v kritickom dialógu), ale i sociológa Pierra Bourdieaua (hoci teda v antológii nie je tento motív rozpracovaný nejako exponovane). Ten je tu zastúpený štúdiou „Formy kapitálu“ (v prvej verzii 1979, dopracovávaná do r. 1986), ktorá predvádza jeho úvahy o poziciovaní sa v sociálnom priestore prostredníctvom kultúrnych a umeleckých praktík, vychádzajúce z ekonomických teórií.
Okrem týchto dvoch sa medzi predchodcami — „zakladateľmi diskurzu“ (s. 11) — uvedených smerov uvádza aj marxistický štrukturalista Pierre Macheray. Kapitoly z jeho knihy Pour une théorie de la production littéraire publikovanej v roku 1966 sú tiež založené na požiadavke chápať umeleckú tvorbu ako jeden z typov produkcie a na zdôrazňovaní mnohostrannej kontextualizovanosti — „decentrovanosti“, „exponovanosti“, „determinovanosti“ a „komplexnosti“ literárneho textu (s. 153), čo v mnohom tvorí paralelu s intertextuálnymi prístupmi výskumu literatúry, ktoré sa práve v tomto období začali rozpracovávať.
Novohistorické chápanie dejín ako heterogénneho priestoru pôsobenia antagonistických síl, plného zlomov a diskontinuity i odhalenia, akým spôsobom pôsobia na súčasníka texty vpletené do hustej siete historických vzťahov, prezentujú štúdie dvoch kľúčových postáv tohto skôr hnutia ako striktne vyčleneného metodologického smeru — Stephana Greenblata (štúdia „Cirkulace spoločenské energie“ z knihy Shakespearean Negotiations) a Catherine Gallagherovej (štúdia „Trhlina v stěně“ zo spoločnej knihy s Greenblatom Practising New Historism, veľká časť kapitol tejto knihy je preložená v antológii Jonathana Boltona). Zostavovatelia antológie sem radia ešte štúdiu Marjorie Garberovej „Historická korektnost. Užití a zneužití dějin pro literaturu“ (z knihy Quotation Marks [2003]), v ktorej sa pregnantne formuluje — s odvolaním sa na T. W. Adorna —, v čom je literatúra pre nových historikov špecifická: „Literatura je ve skutečnosti diskurz, v němž lze na prchavý okamžik dosáhnout poznání diskontinuity myšlení“ (s. 438).
Iniciatívy z okruhu kultúrneho materializmu, ktorý sa má od nového historizmu predvedenie, akým spôsobom sa isté typy diskurzivity konštruujú a čím sú podmieňované, aké sily na nich pôsobia. Nech už sú to reprezentácie lacanovsky chápaného Reálna v rôznych oblastiach kultúry a umenia („Vytváření prostoru. Perspektivní vidění a lacanovské reálno“ z knihy Catheriny Belseyovej Culture and the Real: Theorizing Cultural Criticism z r. 2002) či textové reprezentácie v 19. storočí prostredníctvom — sociálne (triedne) a axiologicky určených — opozíciách špiny a čistoty (Peter Stallybrass v foucaltovsky ladenej kapitola „Město. Stoka, pohled a znečisťující dotek“ z knihy vydanej roku 1986 čerpajúcej z lektúry M. M. Bachtina Politics and Poetics of Transgression), zrod pojmu zženštilosti, jeho historický vývin a prepojenie s „queer“ identitou („Estétství a dekadence“, ktorá je súčasťou práce z oblasti „queer studies“ The Wilde Century: Effiminace, Oscar Wilde and the Queer Moment z roku 1994) alebo odhalenie, že predstavy o „nezainteresovanosti“ umenia a literatúry sú vlastne voči svojmu predmetu „kastrujúce“, resp. neutralizujú ich subverzívny potenciál (John Dollimore v knihe Sex, Literature and Censorship [2001]; reprezentuje ju kapitola „Ti, kdo umění milují nejvíce, jej také nejvíce cenzurují“).
Mimo novohistorického a kultúrnomaterialistického okruhu sa pohybuje myslenie amerického literárneho historika Johna Guillorya, inšpirované Bourdieuovými sociologickými výskumami s interdisciplinárnym presahom, ktorého tu predstavuje časopisecká štúdia „Zrod pojmu médií“ (2010), aj keď paralely s oboma smermi sú zrejmé — podnietené sú najmä — okrem iného polemikami s rovnakými prístupmi k literárnemu textu — tu konkrétne s Yaleskou školou.
V antológii bokom ostáva v súčasnej akademickej prevádzke nesmierne exponovaná oblasť kultúrnych štúdií, ich emblémové texty tu zastúpenie nemajú. Kapitola z knihy Janice Radewayovej o ľúbostných románoch (Reading the Romance: Women, Patriarchy and Popular Literature [1984]), ktorá v tomto prostredí získala veľký vplyv, vznikala skôr pomimo týchto inštitucionalizovaných aktivít.
Zaradenie štúdie slovinského filozofa Slavoja Žižeka „Mapování ideologií“ z roku 1994, obsahujúcej jeho konštantnú tézu o všadeprítomnosti ideológií v súčasnom svete, teda „po konci dejín“, rozpracovanú a aj variovanú v kvante ďalších jeho (aj v preklade dostupných) prác, pôsobí v rámci vytýčených kritérií nekoncepčne. Aj keď nemožno poprieť význam Žižeka pre súčasnú reflexiu ideologickej podmienenosti spoločnosti a kultúry, východiská jeho uvažovania, napriek všetkým paralelám, sa nesú skôr v tradícii kontinentálneho humanitného myslenia. Navyše, literatúra, na rozdiel od filmu, pre neho predstavuje oblasť skôr sporadického záujmu. Skôr ako dokreslenie „»prehistorie« nejsoučasnějšího angloamerického uvažování o kultuře“ (s. 93), ktorého predstavenie je deklarovaným zámerom zostavovateľov publikácie, vyznieva jeho prítomnosť v publikácii ako apendix splácajúci daň „pene dní“.
Vzhľadom na koncepčný zámer antológie by možno prínosnejšie bolo zaradiť ukážky zo súčasného angloamerického marxistického myslenia (teda ak súčasnosťou chápeme i iniciatívy od osemdesiatych rokov s presahom k dnešku), ktoré by zároveň mohli poukázať inú líniu, držiacu sa „ortodoxnejšie“ marxistických východísk, o vzťahu literárneho textu a podmienok jeho produkcie. Mám na mysli ukážky doteraz po česky nepublikovaných početných literárnovedných analýz povedzme Terryho Eagletona (ktorý bol navyše žiakom R. Williamsa) a Fredericka Jamesona alebo napríklad Franca Morettiho, ktorý i keď je talianskym literárnym vedcom, angloamerické prostredie výrazne zasahuje, a to nielen svojou koncepciou „distant reading“. Spomenúť možno jeho — v konečnom dôsledku „kultúrno materialistické“ — práce, ako je napríklad jeho monografia The Bourgeois: Between History and Literature (2013) rozvíjajúcou jeho úvahy o Bildungsromane z knihy The Way of the World. The Bildungsroman in European Culture (1987). Ale, samozrejme, rešpektujem rozhodnutie zostavovateľov sústrediť sa na postmarxistické iniciatívy a tiež chápem, že priestorové možnosti už i tak objemnej publikácie boli limitované. Štruktúra antológie sa pokúša nájsť kompromis medzi historickým, koncepčným a tematickým hľadiskom. Nakoniec ho rieši vyčlenením troch problémových okruhov, ktoré vo vymedzenom prístupe vo výskume kultúry a literatúry rezonujú. Na otázky pozície literárnej a kultúrnej produkcie v priesečníku rôznorodých vzťahov sa sústreďuje teoreticky orientovaná časť „Cirkulace: Texty v oběhu“; na otázky historických literárnych a umeleckých reprezentácií časť „Reprezentace: Texty v historii“; reflexie zviditeľňujúce ideologické štruktúry v pozadí rozličných diskurzívnych praktík prináša časť „Ideologie: Texty v rozporech“. Jednotlivé pomerne rozsiahle štúdie dopĺňajú dôsledne spracované sprievodné štúdie vovádzajúce záujemcov do problematiky diela predstavovaných autorov. Takéto usporiadanie štúdií antológie by ich podľa zostavovateľov nemalo nechávať uzavreté v izolovaných historických či metodologických rámcoch, mali by „uvolnit energii a teoretické podněty, které v sobě nesou“ (s. 11). Vynára sa však otázka, či v prípade podujatia, ktoré má priblížiť v tunajšom prostredí menej zmapované výskumné literárnovedné iniciatívy, a to navyše z prostredia založenom na odlišných paradigmatických východiskách výskumu, by predsa len nebolo osožnejšie zachovať i keď rigidnejší, ale predsa len systematickejší a sprehľadňujúcejší prístup. „Synergetický“ prístup pri radení textov, pre ktorý sa zostavovatelia rozhodli pri tvorbe, čitateľa v prvom momente mätie množstvom presahov, prienikov, rozsahom a rozbiehavosťou nastolených tém. Vzniká dojem prílišnej vágnosti či „bezbrehosti“ objasňovaného fenoménu, čím sa značne komplikuje zámer predstaviť presne ohraničenú líniu uvažovania o literatúre a kultúre. Istá miera divergencie charakterizuje aj úvodnú štúdiu k antológii — či už je to v rovine možných inšpirácií „kultúrno materialistického myslenia“ pre české literárnovedné prostredie a ich možné súvislosti a paralely, alebo pri pokuse dôsledne zmapovať všetky kontexty — minulé, súčasné i tie zrejme nastupujúce — predstavovaných tendencií. Miestami sa výklad príliš zdržuje objasňovaním v českom prostredí už známych faktov (ako sú východiská nového historizmu), prípadne sa zaťažuje zdĺhavými všeobecnými exkurzmi o filozofických a historických súvislostiach pojmov materializmu, historizmu a kultúry. Na druhej strane, v tomto rámci nepochybne významné pojmy ako reprezentácia, mimezis, zobrazovanie, odraz, ktoré určite nebudú synonymné, tu ostávajú zadefinované nedostatočne. Tiež sa tu opomínajú či len letmo zmieňujú dôležité súvislosti — ako napríklad spomenuté vzťahy, prípadne paralely Williamsových prác s činnosťou Frankfurtskej školy či s iniciatívami kritickej teórie.
Reflexiu uvedených tendencií by obohatilo i presnejšie usúvzťažnenie kultúrnomaterialistických a novohistorických prístupov s postštrukturalistickými, aj s prácami Kostnickej a Tartuskej školy, resp. s literárnovednými koncepciami kultúrnej semiotiky a recepčnej teórie — či už v podobe interakcií ale aj vymedzenia sa voči nim.
Spomínanú rozbiehavosť však možno pripísať aj na vrub širokému, eklekticky pôsobiacemu charakteru v úvode načrtnutej situácie teoretickej reflexie kultúry a literatúry, kladúcemu odpor striktným definíciám. Pri prezentovaní výseku z týchto vskutku až rizomatických vzťahov sa musia mnohé súvislosti ponechať v zátvorke. Preto možno chápať, prečo sa zostavovatelia antológie rozhodli výraznejšie nezohľadniť vo svojej koncepcii nepochybne súvisiace a kompatibilné tendencie ako postkolonializmus, feminizmus či gender studies.
To, že si tieto úskalia všetci autori sprievodných textov uvedomovali, svedčia aj opakujúce sa priznania o obťažnej uchopiteľnosti kultúrneho materializmu ako kompaktného smeru, čo napokon pregnantne dokladajú i charakteristiky metodologických prístupov jeho kľúčových figúr. Dielo Catherine Belseyovej sa tak umiestňuje na priesečník „kulturního materialismu, nového historismu, kritické teorie, feminismu a genderových studií, tedy v rámci proudu interdisciplinárně pojaté diachronní tematické kritiky využívající nástroje psychoanalýzy, dekonstrukce a feminismu“ (s. 379), texty jej kolegov Alana Sinfileda a Jonathana Dollimorea zasa na pomedzie kultúrneho materializmu, francúzskeho postštrukturalizmu, psychoanalýzy a feminizmu.
Na pozadí všetkých týchto tendencií a vzájomne sa dopĺňajúcich sa smerov sú identifikovateľné tri veľké „naratívy“, ktoré od 19. storočia vznikali ako pokus o „univerzálnu teóriu“ vysvetľujúcu celú ľudskú skutočnosť — marxizmus, psychoanalýza a štrukturalizmus. Myšlienkový pohyb, ktorý charakterizoval reflexiu kultúry a spoločnosti po väčšinu 20. storočia bol motivovaný práve prepájaním ich podnetov a kritickým vyrovnávaním sa s nimi.
Platí to aj o marxizme, ktorému je v úvodnej štúdii venovaný výrazný priestor, ako jednému z východísk kultúrno materialistického myslenia, pričom je však zdôrazňovaná jeho postmarxistická orientácia. Práve v súvislosti s ním zostavovatelia publikácie vyslovujú obavy z možných odmietavých reakcií domácej literárnovednej komunity voči takémuto typu uvažovania o literatúre. Túto nedôveru však nemožno chápať ako akúsi zadubenosť alebo ignorovanie, ale ako fakt daný konšteláciou síl, ktoré sú v reflexii marxistických, resp. postmarxistických tendencií v súčasnosti v tunajšom prostredí v rámci humanitných odboroch prítomné.
Hlavný prúd západoeurópskeho literárnovedného myslenia 20. storočia, pohybujúci sa v rámcoch kultúrnej teórie, sa s „prízrakmi“ marxizmu nevyhnutne konfrontoval a osvojoval si jeho subverzívny naratív, ktorý vzťahoval proti dominantným spoločenským silám. Jeho podnety prijímal, absorboval, kriticky prepracovával alebo odmietal. V našom prostredí sa marxizmus sa do roku 1989 chápal ako hegemonická sila, ktorá vytesňovala či absorbovala opozičné tlaky, rovnako ako i všetky iniciatívy snažiace sa o ich kritické prepracovanie. V takto nastavenom pomere síl sa emergentnými stávali práve textocentrické prístupy k literatúre, ktoré ju vymaňovali z determinácie spoločenskými okolnosťami. Bola to taká konštelácia vzťahov, kde hlásanie autonómnosti literárneho diela pôsobilo ako politický akt. Po roku 1989 sa marxistické uvažovanie stalo reziduálnym. Napokon, mňa samotnú ako literárnu historičku strednej generácie ešte stále budú viac priťahovať postštrukturalistické rozbory literárneho kánonu než Williamsove interpretácie idyly prostredníctvom analýzy vlastníckych vzťahov. Oslabené väzby k marxistickým východiskám a jeho výraznejšia kompatibilita s postštrukturalistickým uvažovaním napokon vysvetľujú i výraznejšiu akceptáciu nového historizmu v českom prostredí. To však neznamená, že táto situácia je nemenná.
Terry Eagleton vo svojej knihe After Theory vydanej v roku 2003, ktorá rekapituluje situáciu v humanitných disciplínach poznamenaných postmoderným spochybnením „veľkých príbehov“, zatrpknuto konštatoval, že teoretické myslenie v hlavnom prúde kultúrnoteoretických reflexií prišlo o svoj subverzívny a kritický potenciál. Od šesťdesiatych do osemdesiatych rokov bola väčšina iniciatív tohto druhu na západe post-marxistická — pretože sa chtiac-nechtiac s marxizmom vyrovnávala. V časoch „konca dejín“, štandardizácie a následnej komodifikácie subverzívneho či Žižekom neustále pripomínaného cynického postoja k ideológii, keď sa radikálne oslabila politická (emancipačná) dimenzia kultúrnych analýz a spochybnila sa platnosť okrídleného hesla „Theory is Power“, sa z marxizmu stal len historický fakt, ktorému sa upierala zásadnejšia kultúrna či spoločenská relevancia: „Predchádzajúca generácia mysliteľov bola postmarxistická v obidvoch významoch — dištancovala sa (od marxizmu) a čerpala z neho; nová generácia bola postmarxistická v rovnakom zmysle ako je David Bowie postdarvinista.“ („The earlier generation of thinkers had been post-Marxist in the sense of both distancing and drawning upon it; the new generation was post-marxist in the sense that David Bowie is post-Darwinist.“) (After Theory, s. 43).
V poslednom období, v politicko-spoločenskej situácii určovanej nielen „návratom dejín“, ale aj pojmov ako národ či trieda, a krízami rôzneho druhu možno pozorovať, ako sa v oblasti kultúrnej a spoločenskej reflexie do hry vracajú keď už nie marxistické, tak určite postmarxistické inšpirácie, a to i v doteraz skeptickom stredoeurópskom rámci. Práve preto môže antológia Texty v oběhu, ktorá podáva správu o situácii angloamerického literárnovedného myslenia určovanej konkrétnymi historicko-spoločenskými podmienkami s pretrvávajúcim dosahom na súčasnosť, pôsobiť inšpiratívne. Ukazuje možnosti premýšľania o materiálnych podmienkach a spoločenských i kultúrnych interakciách, ktorými je literatúra determinovaná a ktoré recipročne determinuje, a to bez zaťažujúcich reminiscencií dogmatizmu z jednej či druhej strany. Rovnako predstavuje výzvu verifikovať či overiť relevanciu toho, čo literárnu vedu ako odbor špecifikuje.
Richard Müller — Josef Šebek (edd.): Texty v oběhu. Antologie z kulturně materialistického myšlení o literatuře. Praha, Academia 2014. 723 stran.
Vyšlo v České literatuře 6/2017.